Ako reálne balíme celý život do štyroch batohov

So slzami v očiach rozdeľujem náš domov. Oblečenie, hračky, knihy, kuchynské drobnosti, šanóny plné papierov – každú vec triedim do jednej z troch kôp: predáme, darujeme na charitu alebo si ju necháme.

Keď som začala, najväčšia bola, samozrejme, kopa s vecami, ktoré si chceme nechať. Postupne som ju však začala zmenšovať.

Naozaj potrebujeme dvadsať pohárov na víno? Musím si nechať aj túto knihu? Toto tričko som nemala na sebe päť rokov, ale čo ak schudnem?

A potom som si povedala: dosť. Takto pokračovať nemôžem. Sú to len materiálne veci. Snažím sa to pripomínať, hoci to nie je také jednoduché. Každá z nich v sebe nesie kúsok nášho života.

Vezmem do ruky hračku, s ktorou sa hrával náš najstarší syn. Odfotím ju a pridám na Vinted. Predá sa za pár eur. Potom fotím ďalšiu vec a ďalšiu. Želám si, aby už bol zajtrajšok a ja nemusela lúčiť s ďalšou spomienkou.

V dome to teraz vyzerá ako po výbuchu. Všade sú krabice, tašky a kopy vecí, ktoré ešte treba pretriediť. Keď si myslím, že sme už toho dosť vytriedili, nájdem na povale ďalšie dva boxy plné hračiek.

Vážne? Odkiaľ sa to všetko vzalo?

Za tie roky sa nám toho nazbieralo oveľa viac, než som si uvedomovala. A pritom som si o sebe myslela, že som minimalistka. Každá ďalšia krabica mi pripomína veci, ktoré sme si odložili s tým, že sa nám raz ešte zídu. Teraz sa musíme rozhodnúť, čo si naozaj chceme vziať so sebou na druhý koniec sveta a čo môže ísť ďalej.

A kam vlastne ideme? Na 90 dní do Vietnamu. Potom chceme ísť za nosom – možno do Číny, Malajzie, Kambodže alebo na Bali. Kamaráti sa ma pýtali, či si nechcem cestu naplánovať podrobnejšie. Nechcem. A práve to sa mi na tom páči najviac. Možno sa jedného rána zobudíme a povieme si: „Poďme sa pozrieť na Veľký čínsky múr.“ A pôjdeme.

Pýtate sa, čo je worldschooling? Vysvetlení nájdete veľa. Pre mňa to teraz znamená zbaliť seba, manžela a naše dve deti do štyroch batohov a vydať sa za dobrodružstvom. Chceme spoznávať svet cestovaním a vlastnými zážitkami.

A ako budeme syna vzdelávať? Popravde, sama ešte presne neviem. Môžem si všetko naplánovať, ale život nám možno ukáže inú cestu. V jeho učebnom pláne je španielčina, klavír, matematika a, samozrejme, angličtina, keďže je to jeho prvý jazyk. Dáva mi zmysel pozrieť sa na geografiu Vietnamu a dozvedieť sa trochu aj o jeho histórii. Postupne zistíme, ako a čo ďalšie budeme študovať. A nie, socializácia mu chýbať nebude.

Dom pomaly zíva prázdnotou. A s každou odnesenou krabicou prichádzajú ďalšie otázky. Je táto cesta naozaj pre nás? Zvládneme vzdelávanie detí, keď nebudú chodiť do bežnej školy? Ako budeme platiť účty? Čo ak sa stratíme alebo nám bude chýbať domov? A čo ak to celé nezvládneme?

Vedeli sme, že to nebude jednoduché. No keď sa prípravy zmenia na skutočné lúčenie s domovom a odchod sa začne približovať, zasiahne vás to inak. Nebudem klamať – vážne som to chcela vzdať.

Potom som sa zastavila a položila si otázku: Čo by som raz ľutovala viac – že som odišla, alebo že som to ani neskúsila?

Preto si pripomínam svoje „prečo“. Prečo sme sa rozhodli vydať na túto cestu? Čo nás k tomu priviedlo? A čo by som si o tomto rozhodnutí myslela o desaťročia neskôr?

Moje „prečo“ je jednoduché. Keď si predstavím samu seba ako osemdesiatročnú babičku, viem, že by som nechcela ľutovať, že som sa bála a nikdy to neskúsila. Chcem si raz povedať: Zažili sme spolu niečo, čo zmenilo naše životy aj naše vnímanie sveta. Ukázali sme našim synom, že môžu dokázať všetko, po čom budú túžiť. Že svet je úžasný a že v ňom má každý svoje miesto.