O prvých dňoch nášho worldschoolingu, neistote a hľadaní nového začiatku.

Pristáli sme. Sme na Slovensku. A čo teraz?

Sedím v izbe rodičovského domu, pozerám sa na Tatry a snažím sa spracovať všetko, čo sa za posledné dni udialo. Mala by som cítiť úľavu, radosť, nadšenie? Veď sme to dokázali. Urobili sme ten krok, o ktorom sme tak dlho rozprávali.

Lenže môj stiahnutý žalúdok má zjavne iný názor.

Náš domov v Anglicku sme nechali prázdny. Zamkli sme dvere, obuli si topánky, vzali batožinu a vydali sa za novým dobrodružstvom. Znie to jednoducho, však?

Keby ste len vedeli.

Posledné rozlúčky

Posledný deň v práci. Musím odísť skôr. Utekám k autu, sadám za volant, štartujem a ponáhľam sa, aby som stihla Davidkovu poslednú rozlúčku so školou.

Šliapem na plyn, sledujem čas a uvedomujem si, že to nestíham.

Prišla som o päť minút neskôr.

Našťastie Ivan všetko nahral na video. Ale viete, ako to zabolelo? Tak veľmi som tam chcela byť. Vidieť, ako sa Davidko lúči so školou, kamarátmi a učiteľmi. Byť pri tom poslednom okamihu jednej etapy jeho života.

A ja som ho zmeškala. O päť minút.

V tej chvíli mi opäť došlo, akú veľkú zmenu sme sa rozhodli urobiť. My dospelí sme si vybrali nový spôsob života. Ale naše deti opúšťajú svojich kamarátov, školu a prostredie, ktoré poznajú.

A potom prišlo ďalšie lúčenie. Tentoraz s naším domovom.

Po týždňoch príprav, o ktorých som písala v predchádzajúcom článku, nastal deň odchodu.

Zamkli sme dvere a odišli.

Dve deti, jedno lietadlo a manžel v Anglicku

A tak som sa ocitla na letisku s dvoma deťmi, batožinou a bez manžela.

Ivan musel zostať v Anglicku, aby dotiahol posledné veci. Uvidíme sa až o pár týždňov. Nebudem klamať, už teraz nám veľmi chýba.

Cestu lietadlom som prežila. A deti tiež. Dokonca ju obaja zvládli skvele. Až na nášho sedemnásťmesačného chlapčeka, ktorý sa rozhodol, že dve hodiny letu sú ideálnou príležitosťou na prechádzku hore-dole po lietadle.

Aspoň som si splnila denný počet krokov.

A potom sme pristáli.

Zrazu bolo po všetkom tom zhone. Už nebolo treba nič stihnúť pred odchodom.

Sme tu.

Len moja hlava akosi nestihla pristáť spolu s nami.

Štyri mesiace medzi dvoma životmi

Najbližšie štyri mesiace strávime v Poprade. Pod Tatrami, v prostredí, ktoré poznám, medzi ľuďmi, ktorých mám rada. A potom? Potom nás čaká ďalší krok. Vietnam a všetko, čo príde po ňom.

Tieto štyri mesiace vnímam ako zvláštne medziobdobie.

Už nežijeme svoj starý život, ale ten nový sme ešte poriadne nezačali.

Nemáme vlastný domov, do ktorého by sme sa večer vracali. Nemáme zaužívaný režim, podľa ktorého by sme fungovali. A hoci sme sa na túto zmenu pripravovali celé mesiace, teraz zisťujem, že pripraviť sa na niečo a skutočne to zažiť sú dve úplne odlišné veci.

Som nesmierne vďačná, že môžeme byť u mojich rodičov. Máme kde spať, deti sú v bezpečí a ja si konečne môžem na chvíľu vydýchnuť.

Ale čo ďalej?

Ako vlastne začať s worldschoolingom?

Pred odchodom som mala v hlave množstvo predstáv.

Budeme sa učiť prirodzene. Cestovať, objavovať, čítať knihy, spoznávať nové miesta. Matematika, angličtina, geografia, história. Všetko si pekne rozdelíme.

Lenže teraz sedím nad otázkou, ktorú som si predtým akosi nepripúšťala.

Ako mám vlastne začať?

Mám hneď nastaviť pravidelný režim domáceho vzdelávania? Každé ráno si sadnúť k učeniu? Alebo máme tieto prvé týždne jednoducho žiť, chodiť na prechádzky, spoznávať okolie a nechať deti, nech si na zmenu zvyknú?

A potom je tu práca.

Stále mám klientov, projekty a termíny. Práca sa nezastavila len preto, že sme sa rozhodli zmeniť spôsob života.

Ako skĺbiť prácu, vzdelávanie osemročného dieťaťa a starostlivosť o sedemnásťmesačného chlapčeka, ktorý má úplne iné predstavy o tom, ako by mal vyzerať náš deň?

Popravde, ešte neviem.

A možno práve to sa budem musieť naučiť. Že nemusím mať na všetko odpoveď hneď.

Celé roky som bola zvyknutá plánovať. Prácu, domácnosť, školu, krúžky, nákupy. Všetko malo svoje miesto v kalendári. Teraz máme možnosť vytvoriť si vlastný spôsob fungovania.

Lenže keď vám niekto zrazu dá slobodu, neznamená to, že automaticky viete, čo s ňou.

Všetci nám závidia. Ale je naozaj čo?

Od nášho odchodu dostávam množstvo krásnych správ.

„Ste úžasní!“

„Tak vám závidím!“

„Aj my by sme chceli niečo také urobiť.“

A ja si ich čítam a premýšľam, či si ľudia uvedomujú, čo všetko sa za týmto rozhodnutím skrýva.

Pretože na fotografii z letiska vyzerá všetko krásne. Usmiate deti, batožina, letenky a nový začiatok.

Nevidno však všetku tú neistotu, ktorá rozhodnutiu predchádzala. Ani to, že pochybnosti nezmizli len preto, že sme konečne odišli.

Opustiť komfortnú zónu znie veľmi pekne, kým ju naozaj nemusíte opustiť.

Možno si niekto predstavuje, že keď sa konečne vydáte za svojím snom, všetky pochybnosti zmiznú.

U mňa teda nezmizli.

Len sa presťahovali spolu s nami.

Potrebujem si vyčistiť hlavu. A možno aj staré návyky.

Posledné dni sa snažím oddychovať. Niečo, čo mi nikdy veľmi nešlo.

Aj teraz mám totiž v hlave zoznam všetkého, čo by som mala urobiť. Rozbaliť veci, pripraviť plán vzdelávania, dokončiť prácu, vymyslieť program pre deti, začať konečne fungovať.

Ale čo ak teraz nemusím?

Čo ak práve toto obdobie potrebujeme na to, aby sme sa zbavili starých návykov?

Roky sme fungovali podľa určitého systému. Ráno vstať, škola, práca, povinnosti, večera, spať. A zajtra znova.

Teraz máme príležitosť zistiť, či to dokážeme aj inak.

Nechcem preniesť náš starý život do novej krajiny a len vymeniť adresu. Nechcem si vytvoriť ďalší nekonečný zoznam povinností, ktorý ma bude každý deň stresovať.

Chcem, aby sme mali viac času jeden na druhého. Aby sme sa mohli zastaviť pri niečom, čo nás zaujme, bez toho, aby sme sa stále niekam ponáhľali.

Len sa to ešte musím naučiť.

Možno preto teraz nepotrebujeme dokonalý rozvrh. Možno potrebujeme pár dní bez neho.

Takže čo ďalej?

Neviem.

Pred pár mesiacmi by ma takáto odpoveď pravdepodobne privádzala do šialenstva.

Dnes sa s ňou snažím zmieriť.

Vieme, že najbližšie mesiace budeme na Slovensku. Vieme, že potom chceme pokračovať do Ázie. Vieme, prečo sme sa na túto cestu vydali.

Ale ako presne budú vyzerať naše dni, ako zvládneme domáce vzdelávanie, prácu a cestovanie, to ešte len zistíme.

Možno urobíme množstvo chýb. Možno budeme musieť niektoré predstavy úplne zmeniť. A možno zistíme, že to, čo sme tak dlho plánovali, bude v skutočnosti vyzerať celkom inak.

Zatiaľ sedím v izbe svojho rodičovského domu. Deti sú spokojné, za oknom máme Tatry a Ivan nám veľmi chýba.

Žalúdok mám stále trochu stiahnutý.

Ale sme tu.

A možno dnes naozaj stačí len to.